Námorníčka

V prístave pri mori kotvila stará loď, taká stará, že všetky jej boky hrdzaveli a jej hlas bol chrapľavý. Kapitán a celá posádka svoju loď mali veľmi radi a neustále ju opravovali. Látali diery a čistili palubu aj potrubia. Na komíne sedávali čajky, ktoré veselo škrekotali. Za posledné tri roky vyplávala z prístavu na more len tri razy a aj to na krátku vzdialenosť z jedného prístavu do druhého, aby previezla náklad. Loď si zo všetkého najviac obľúbili kapitána, takmer takého starého ako ona sama. Kapitán mal šikovnú vnučku námorníčku, ktorá bola často na lodi u starého otca. Spolu pozerali do kompasu, pomáhal robiť zápisky do lodného denníka. Dovolil jej stáť pri kormidle aj s prvým dôstojníkom aby pozorovali ako sa napínajú plachty a spúšťa kotva. Veľakrát prosila  aby aj ona mohla vyplávať na more, ale starý otec vedel, že loď je stará a mohla by sa pri menšom náraze o skalu rozbiť.

 

Námorníčka prosíkala a prosíkala až kapitán poprosil kamaráta, aby na more vzal jeho vnučku. Plachetnica vyplávala z prístavu a rýchlo naberala rýchlosť. O pár hodín sa na oblohe zatiahli mračná a vietor popretkávaný spŕškou dažďových kvapiek ju bičoval po stranách, hojdal na rozbúrenom mori, až z nej vypadol náklad a aj námorníčka. Vyplávala na more, ale už ju v búrke nenašli a ani sa nevrátila. Hviezdy na tmavej oblohe sa sformovali ako šíp ukazujúci cestu plachetnici do prístavu. Nad ránom sa more upokojilo a kapitánov kamarát mohol doplávať späť do prístavu. 

 

Kapitán sedel pod majákom a hľadel do diaľav. Prosil hviezdy, prosil slnko, prosil čajky, aby mu pomohli nájsť vnučku. O niekoľko dní ku kapitánovi zrazu z ničoho nič priplával kŕdeľ delfínov a začal volať o pomoc. Pískali, že kapitán hneď pochopil, že sa niečo stalo. Zobral čln a vyplával za delfínmi na more. Delfíny mu ukázali cestu. Zrazu kapitán pred sebou v diaľke na obzore uvidel zem. Bol to malý ostrov, kúsok zeme vyčnievajúci uprostred mora. Delfíny kývali s plutvami, ukazovali smer presne na to miesto, kam ho volali. Keď priplával bližšie k brehu videl, že pri vode na kraji brehu leží jeho vnučka námorníčka. Najdôležitejšie teraz bolo dotiahnuť dieťa na palubu člna. Ale ako sa to dá urobiť, keď bol sám, veď delfíny nemajú ruky. Delfíny ako múdre zvieratá, otočili dievča na chrbát a opatrne ju spustili do vody. Jeden z delfínov preplával kapitánovi pod chrbtom a po stranách podopretý párom delfínov sa ponáhľali k člnu, ktorý zakotvil na plytčine pri brehu.

 

Lenže na hladine sa mihla plutva žraloka. Pozor, to je nebezpečenstvo ! Múdre delfíny ho odohnali šikovne plávali aj s námorníčkou a pomohli ju kapitánovi naložiť na palubu. V člne bola teplá deka, ktorou vysilenú vnučku prikryl. Loď sa rýchlo otočila, naštartovala motory a ponáhľala sa späť do prístavu k svojim priateľom. Dúfal, že ľudia dievča zachránia, ak sa tam dostanú včas. V diaľke už blikali svetlá rodného prístavu. Loď zatrúbila radosťou hlasným a jasným zvukom, ktorý sa niesol ďaleko po hladine mora. Čím viac sa približoval k brehu, tým jasnejšie kapitán videl ľudí, ktorí v zhone pobehovali po móle, mávali rukami a volali ich mená. Na všetkých tvárach bol radostný výraz, lebo videli na palube aj námorníčku. Kapitán cez slzy ďakoval moru, že jeho vnučka zostala nažive a jeho loď tiež vydržala nápor vetra so silou morských vĺn. Lekári dievča dali na nosidlá, odviezli do nemocnice kde ju zachránili a mohla naberať sily na ďalšie plavby. Keď vyrástla stala sa taktiež kapitánkou brázdiacou moria a oceány tak ako to zvykol robiť jej starý otec.

Edukačný rozmer - spoznávajú sa stredomorské zvieratá ako su delfíny, žralok a čajky s ich prvkami správania, farbami a zvukmi. Vyzdvihuje sa odvaha spolu s poznávaním neznámeho. Zachovanie chladnej hlavy a rozvahy pri nebezbečenstve a spolupráca pomáhajú budovať základy spoločnej interakcie ľudí a zvierat aj v zložitých situáciach.