Pes a vlk

Mal raz bača starého psíka, ktorý mu mnoho rokov strážil ovce. Vlk sa ani priblížiť neodvážil ku košiaru taký mal rešpekt. Ale čože, na staré dni stratil skoro všetky zuby. „Starého psa iba na smetisko!“ riekol bača. „Načo chovať starú psinu, keď viac nevládze ovce strážiť a košiar obchádzať?“ Nato si vzal mladého psíka. Toho na salaši nachovali, pohladkali a pustili ku košiaru.

 

Ležal starý psík na smetisku, trisol sa a trápil ho veľký hlad. Ako tam tak ležal prišlo mu veľmi ľúto. Čo to len s ním porobili? Prišla noc a mladý pes zaliezol do búdy. Vystrel sa tam a spal na slamenej pokrývke. Zato starý psík spával veľmi tažko. Tak prešlo zopár dní a nocí. Keď starý psík zbadal vlka vždy chcel preskočiť plot, ale nohy mu už nevládali. Od hladu bol slabý ako mucha. Smutne si zas ľahol a rozmýšľal „Ech keď už nemám sily, tak nech má teda vlk zožerie.“ Keď išiel vlk okolo neho ani nezaštekal, čo bol tak zoslabnutý. Išiel bača ráno ovce podojiť. Rátal ich rátal a tu jedna chýbala. „Ej keby tu bol starý psík a striehol, nebol by vlk ovcu odniesol!“ preblesklo bačovi v hlave. Mladý pes ešte neprivykol na službu. A tak privolal bača starého psíka znova k sebe. Pekne ho pohladkal a poriadne nachoval. Do misky mu dal všakovaké dobroty, aby bol opäť silný. Starý psík sa mu ovinul okolo nôh a zavše od radosti poskakoval. Večer už neležal na smetisku, ani v búde. Zato však obchádzal okolo košiara a strážil ovce tak ako za mlada. Mladému ukazoval ako sa to robí aby bol pripravený do budúcna. Vedel, že kde sa vlk navnadí raz, tam príde i druhý raz. Ako predpokladal, vlk aj prišiel ako na isté.

 

Ale v tom sa mu starý psík postavil do cesty a smelo sa ho spýtal „Čože ty tu chceš?“ Vlk mu na to podráždene odpovedal „Nuž čo chcem, ovcu chcem!“ Starý psík sa nedal a zavrčal mu späť „Choď ty oplan! Ja ti ovcu nedám!“ Vlk bol hladný a tak mu tiež odvrkol naspäť „No len mi ju daj! Kus tebe, kus mne a pekne do spolku. Jednako ťa gazda nechová tak dobre ako predtým.“ Starý psík si stál pevne za svojim „S vlkom spolky, čert berie ovce i volky!“ Včera ma gazda nenachoval. Bol som lačný a slabý, nuž ľahko ti bolo odniesť ovcu. Ale dnes ma gazda nachoval dobre. Som zase dosť mocný a ovcu ti nedám!“ To už vlk nevydržal a nadurdene povedal „Keď mi nedáš ovcu, tak sa chystaj na potýčku! Či vieš, čo je to?“ Starý psík si bol istý svojou znovu nadobudnutou silou a tak mu odbrechol „A veď keď inak nedáš, hotuj sa ty sám! Len čo si postriežku okolo košiara odbavím, hneď za rána sa ti postavím v hore pod dubom. Tam si zmeráme sily, rozumieš?“

 

Vlk na to iba zavrčal a bežal do hory pomoc zháňať. Pribehol pred jaskyňu v ktorej bola diera a v tej býval medveď. Zastal si vlk pred dieru, zdvihol pysk a začal zavýjať. „Čože trúbiš?“ vyšiel medveď z diery. „Ej veru trúbim, sused! Starý psík mi nechcel dať ovcu. Ráno sa mám s ním potýkať a hľadám pomocníka.“ Spomenul si medveď, že starý psík i jeho neraz naháňal. Nedbal by ho tiež potrestať. Sám riekol vlkovi „Ak chceš, pôjdem ráno s tebou!“ Vlk sa tomu zaradoval. Akože by nechcel takú pomoc, veď preto aj prišiel. Dohodli si čas a tak vlk šiel k svojej sestre líške. Bývala na druhom konci hory. Prišiel vlk ku starej borovici, zdvihol pysk a začal tenko vyť „Líštička-sestrička, vyjdi že von, vyjdi!“ Vystrčila líška oranžovú hlavičku z diery pod koreňom a spýtala sa ho „Čo tak zavýjaš? Deti mi zo budíš!“ Vlk jej na to odpovedal „Ach, sestrička, veru zavýjam! Starý psík mi nechcel dať ovcu. Ráno sa mám s ním potýkať a hľadám pomocníka.“ Spomenula si líška, ako ju raz starý psík div nechytil za chvost. A len tak, z ničoho nič. Veď mu ona ovce neodvláčala. Nedbala by ho za to potrestať. Sama sa ponúkla vlkovi „Ak chceš, pôjdem ráno s tebou!“ Vlk sa zaradoval, pretože už mal dosť pomocníkov. "Ej starký jeden beda ti!" pomyslel si.

 

Pes však dobre poznal vlčie obyčaje. Nešiel ani on sám do hory. Vzal so sebou prasnú sviňu a kocúra. Bývali blízko a boli to jeho dávni priatelia. Neboli už mladí, ale zato verní časom vyskúšaní kamaráti. Vlk, medveď a líška stáli už pod dubom, keď od salaša prichádzali pes, kocúr a sviňa. Boli ešte dosť ďaleko. No ako ich medveď zazrel, preveľmi sa on naľakal „Aha, priatelia!“ zvolal. „Pozrite, ako sa ten prvý zvlášte správa. Čo krok, to sa zohne! Ten iste zbiera skaly, ktorými nás ubije.“ To starý psík kríval a medveď si myslel, že čo sa raz zohol to skalu zodvihol. „Ľaľa! A ten druhý ako šabľou seká!“ zvolala líška. To sa kocúr chvostom zboka nabok oháňal, ale líška si myslela, že to šabľou blýskal. Tu počuli sviňu krochkať. Po hlase poznali, že je prasná. Vedeli, že vtedy žarty nepozná, nuž veru ani oni nebrali vec na ľahkú váhu. Medveď sa od strachu vydriapal na strom a líška uskočila do tŕnia. Došli si naši traja kamaráti pod dub a kocúr veselo zamňaukal: „Vrní-vrní-vrní“ „Ťaj“ zľakle sa líška „veď ten vraví v tŕní, v tŕní!“ Líška myslela, že kocúr už-už na ňu skočí. Veru tá to nečakala! Vyskočila z chrastia a hybaj vnohy! Len chvost sa jej v diaľke blysol! Prasná sviňa zastala pod dubom. „Hr-hr-hrrr!“ zakrochkala a zaborila rypák do zeme. „Ťaj“ zľakol sa medveď „veď tá vraví hore, hore, hore! Iste ma tu hore vidí a chce korene stromu podryť.“ Nuž veru nečakal ani on. Zoskočil zo stromu a hajde ho! Už aj zmizol v húštine. A tak vlk ostal sám. Bol veruže rád, keď mohol ufujazdiť aj on s celou kožou. Mladí psík všetko pozoroval z bezpečia salaša.

 

„Hav, hav už nech vás pri ovečkách nikdy nevidím!“ zabrechal za nimi starý psík, až sa mu hora ozvíla. Ako dobre, že mu kamaráti pomohli zahnať divochov do hory. Od tých čias mu bolo na salaši dobre ešte mnoho rokov. Bača mal dvoch pomocníkov – starého a mladého psíka. Mladý pes sa naučil popri tom staršom ovce zavracať, košiar strážiť a tiež si všakovaké psie kúsky osvojiť. Ako si na seba postupne zvykli, tak si spolu nažívali a bolo im spolu veselo preveselo.

 

Edukačný rozmer – starejší vedia toho na základe životných skúseností veľa, preto si ich treba chrániť a učiť sa ich múdrosti. Rešpekt, odvaha a sila jednoty sú významným pomocníkom pre všetkých bez rozdielu veku. Popri týchto vlastnostiach sa spoznávajú zvieratká s ich typickými farbami, tvarmi, zvukmi a vlastnosťami.