Pod hríbom

Les voňal trávou, malinami, jahodami aj dozrievajúcimi čučoriedkami. Zvieratká sa pokojne prechádzali a pochutnávali si na šťavnatej tráve. Slniečko teplo svietilo a hladilo svojim lúčmi chrobáčiky, kvietky, stromy a lesné zvieratá. Medzi konármi šumel vetrík a ozývalo sa trilkovanie vtáčikov. Vo veľkom kopci mraveniska sa ozýval spev.

 

„My sme smelí mravčekovia, samá práca, samý zhon,

cez leto sme pracovali, postavili sme si dom.

Bez práce niet ani chleba, ani teplej periny,

kto pracuje, ten je múdry, kto nič nerobí je lenivý."

 

Na konári vysokého smreku sedel vrabec a veselo čvirikal. Vtom zbadal mravčeka ako usilovne nesie na chrbáte do mraveniska stebielka trávy. Zletel k nemu a vraví “Mravček ja ti pomôžem, zoberiem stebielko do zobáčika a rýchlo preletím k mravenisku.“ Mravec mu odpoveda „Ďakujem priateľ môj za to, že mi chceš pomôcť, ale ako budeš spievať, keď v zobáčiku budeš niesť stebielko? Ja mám rád tvoj spev, tak radšej mi spievaj a mne bude cesta rýchlo ubiehať.“ Vrabček čvirikal a  trilkoval a mravček rezko kráčal k mravenisku. K mravčekovi pribehol zajačik “Hej kamrát ja ti pomôžem a tiež zoberiem stebielko na chrbát. Urobím hopi-hop, skoki skok a už budem pri mravenisku“. Mravček sa mu takto poďakoval „Ďakujem priateľ môj za to, že mi chceš pomôcť, ale ty skáčeš dovysoka a doďaleka a ja na mojich malých nôžkach by som nevládal za tebou tak rýchlo utekať aj so stebielkom trávy na chrbáte. Radšej hopkaj popri mne a zaspievaj mi pieseň“. A zajko mu s radosťou veselo zaspieval:

 

„Na cestičke zajko, uši má on sivé,

ani by ste neverili, ako s nimi kýve,

ani by ste neverili, ako s nimi kýve.“

 

Slniečko zakryl tmavý mrak. Najprv jeden, potom druhý a obloha stmavla. Vietor začal silno fúkať a z mračna sa spustil dážď. Dažďové kvapky boli čoraz hustejšie. Chrobáčiky sa rýchlo bežali schovať, vtáčiky tiež a zvieratká sa vrátili do svojich lesných skrýš. Iba tráva, kvety, stromy a lesné maliny i čučoriedky sa tešili blahodarnému dažďu. Hoci sa mravček ponáhľal domov, k mravenisku bolo ešte ďaleko. A čo teraz? Uvidel na polianke malý hríb, pribehol k nemu a schoval sa pod jeho klobúk. Sadol si teda pod hríb, aby prečkal dážď. Dážď je čoraz silnejší a silnejší. Plazí sa k hríbu mokrý motýľ a hvorí „Mravček milený, nože ma pusti pod hríb. Premokol som, letieť nemôžem.“ Mravcovi došlo motýľa ľúto a tak ho pustil k sebe „Pravdaže poď pod klobúk, spolu dážď prečkáme.“ Dážď bol čoraz väčší a väčší keď v tom objaja započuli ako si niekto potichučky spieva:

 

„Prší, prší, len sa leje, v takom daždi myškám zle je.

 Kde by som sa mohla skryť, mokrý chrbát usušiť?“

 

Náhle na to okolo pribehla myška „Pusťte ma pod hríbik! Zmokla som ako myš.“ Pretože už boli pod hríbom traja tak jej odpovedali „Kdeže ťa my pustíme, miesta niet! Myška ich ešte raz pepkne poprosila „Prosím prosím len sa troška potisnite, isto sa tu všetci zmestíme“.  Potisli sa a pustili myšku pod hríbik. Dážď mocnel a ani za nič neprestával. Nato ku hríbu priskackal vrabec a plakal “Zmokli mi pierka a ustali krielka. Pusťte ma pod hríbik osušiť sa, oddýchnuť si a dážď prečkať.“ Miesta už moc nebolo na zvyš a preto zmoknuté zvieratká svorne odpovedali „Nieto tu miesta.“ Vrabček naďalej prosíkal. „Len sa trošku podajte, isto sa zmestíme prosím vás.“ V tom sa mravček rozpamätal, že mu chcel pred nedávnom vrabec pomôcť a povedal. „Pravdaže sa vrabček potisneme, veď aj ty si mi chcel pomôcť stebielko trávy odniesť v zobáčiku. Poď ty sem kamarát, potisneme sa.“ Potisli sa a našlo sa miesto aj pre vrabca.

 

Pribehol na čistinku zajac zbadal hríb a už od ďaleka hlasno kričal. „Zachráňte ma, schovajte ma! Líška ma naháňa!“ Zvieratká sa preľakli ale smelý mravec sa pred všetky postavil a nebojácne povedal „Neborák zajac, pomknyme sa ešte. Ukryjeme ťa kamarát, veď aj ty si mi chcel pomôcť odniesť stebielko trávy. Nenecháme ťa líške, aby ťa roztrhala.“ Ledva zajaca schovali, pribehla líška. „Nevideli ste zajaca?“ spytovala sa ich namosúrene.   „Nevideli sme žiadneho zajaca.“ Svorne sa všetci natlačili čo najbližšie k sebe aby schovali zajaca. Líška pristúpila bližšie a začala ich oňuchávať „Určite sa sem neschoval?“ Mravec jej s hlbokým hlasom odvedil „Kdeže by sa tu zmestil?“ Líške sa to nepozdávalao, ale keďže stále mocne pršalo kývla chvostom a bežala preč. Po čase prestalo pršať a vykuklo slniečko. Všetci vyšli spod hríba a ravdovali sa. Na to im mravec zamyslene povedal „Ako je to možné? Najprv mi bolo pod hríbom i samému tesno, a teraz sme sa až piati zmestili“. „Kva – cha – cha! Kva – cha – cha!“ zasmial sa ktosi. Všetci sa pozreli hore a na klobúku hríba žabu ako sa chechoce „Ech vy veď to je hríb“ Nedoriekla a zavše preč utiekla. Pozreli všetci na hríb a v tom sa dovtípili, prečo sprvu bolo pod ním i jednému tesno bolo, a potom sa až piati postupne zmestili. A aké bolo ich prekvapenie, keď zistili, že hríby vedia narásť do svojej pôvodnej veľkosti doslova zo dňa na deň. Ešte raz sa zasmiali a išli túto novinu povedať všetkým svojím lesným priateľom.

 

Edukačný rozmer - prostredníctvom rozprávky sa deti učia sociálnemu cíteniu, ako treba pomôcť druhému nielen v núdzi a iba priateľovi, ale aj neznámemu človekovi. Poznávanie ročného obdobia jesene a jej vplyvu na prírodu. Spolu so zvieratkami sa oboznamujeme s zvukmi ktoré vydávajú, ich prirodzeným svarbením a správaním.